Muž revolúcie

Eva Kubániová

Dvadsiaty šiesty február zastavil doterajšie ležérne plynutie času na Slovensku. Celou krajinou prebleskla správa o smrti novinára Jána Kuciaka a archeologičky Martiny Kušnírovej. Po vyjadrení policajného prezidenta Tibora Gašpara, že motív vraždy súvisí s Jánovou prácou investigatívneho novinára, správa zasiahla tisícky ľudí ešte hlbšie. K tragédii sa vyjadrovali novinári, politici aj ľudia, ktorí ho vôbec nepoznali. Tlačové konferencie sa konali na dennej báze naprieč celým politickým spektrom. Po vydaní Jánovho nedokončeného článku pod tlakom verejnosti odstúpili viacerí vrcholní politici. Prepojenia vládnucej strany SMER na taliansku mafiu avizované v článku vyvolali vlnu pobúrenia a vyhnali tisíce ľudí do ulíc. Protesty sa konajú v týždňových intervaloch od prvého piatku po vražde a v účasti prekonali historické maximum. Viaceré slovenské médiá sa spojili a spoločne pracujú na témach, ktoré odkryl vo svojom poslednom článku Ján Kuciak. A bežní ľudia chodia na námestia s odznakmi a žiadajú vytvorenie slušného Slovenska bez korupcie. Krajina sa za dva mesiace posunula vo vnímaní demokracie viac než za posledné roky. Ľudia si nepamätajú udalosť, ktorá by viac zasiahla novodobé slovenské dejiny v toľkých rovinách. Zmena spoločnosti je viditeľná. A za touto zmenou stoja jednotlivci, ktorí odmietli byť nečinní.

Redakcia dozrieva

Spomienka na Jána a Martinu je všade, kde sa človek pozrie. Ľudia s odznakmi prechádzajúci okolo, fotky a horiace sviečky pred štátnymi budovami, transparenty pri cestách, či v Jánovej redakcii. Niekoľko dní po vražde sa stretávam s Petrom Bárdym. Prvé stretnutie je pomerne hektické. Budova Aktualít je obklopená sviečkami, fotkami a políciou. Nikto nemôže vstúpiť do redakcie bez špeciálneho povolenia. Ešte aj pred dverami stojí niekoľko policajtov a kontroluje ľudí. Všetci Jánovi kolegovia sú oblečení v čiernom. Iba biely odznak #allforjan na hrudiach narúša nevyžiadanú uniformitu ich garderóby. Jánov pracovný stôl ostal v podobe ako ho on sám zanechal v posledný deň. Tony papierov, instantná káva a rozčítaná kniha ‘Ndrangheta. Pribudli iba dve veci – sviečka a kytica bielych tulipánov. A celú túto čiernu atmosféru prebíja postava šéfredaktora. Dotknutého a zlomeného, ktorý však pozbieral zvyšky sily, odskakuje od jedného stola k druhému a zdvíha telefóny v intervale raz za 30 sekúnd. Keď sa ma opýta, koľko času potrebujem, odpovedám, koľko mi dáte. „Desať minút,“ znie nekompromisná odpoveď. Za tých desať minút, chtiac či nechtiac, strieda urgentné telefonické odpovede medzi políciou a médiami. Som si celkom istá, že z toho stretnutia si nebude pamätať ani sekundu.

Keď sa stretávame o šesť týždňov neskôr, privíta ma pokojný muž s decentným úsmevom. Napriek tomu, že naposledy ma varoval, že už nikomu nedá interview, na moju žiadosť kývne. Ráno dvadsiateho šiesteho februára si pamätá presne. Zavolal mu kolega, ktorý mu volať nezvykne, so správou, že niekto redakcii na Facebooku napísal o Jánovej vražde. Nechcel tomu veriť, lebo takéto nepodložené správy už párkrát do redakcie dostali. O pár minút však zavolá polícia aj minister vnútra.

„Bolo to strašné. Dokola som si opakoval vetu: Neviem, čo mám robiť. Stále mi bolo do plaču. Kolegovia sa ma pýtali, čo sa deje. Ani som si neuvedomoval, že to hovorím nahlas. Nevedel som, ako im to mám oznámiť. Zvolal som mimoriadnu poradu o pol deviatej, aj reportéri vyslaní do regiónov mali zastaviť na najbližšom odpočívadle. Ani si nepamätám na ten moment. Kolegovia mi povedali, že som im iba stroho oznámil: Jana zavraždili. Na takúto situáciu sa nedá pripraviť,“ spomína Peter Bárdy na prvé momenty čierneho pondelka.

Celá redakcia bola ponorená do myšlienok a smútku. Bárdy dokonca nechcel uverejniť článok o Jánovej smrti. Nechcel to prijať ľudsky. Navyše v redakcii sa nenašiel jediný človek, ktorý by dobrovoľne chcel takýto článok napísať. Aktuality smutnú novinu priniesli až štvrtí a vychádzala z oficiálnej tlačovej správy. Prvé dni odmietali hovoriť s médiami. Bárdymu však bolo jasné, že Jánov nedokončený článok musia vydať. Nechcel však získavať popularitu založenú na tragédii, a preto článok ponúkol mnohým slovenským aj zahraničným médiám. Vydávať sa mal jednotne v stredu o polnoci. Stres a napätie pred publikovaním viseli nad hlavami všetkých redaktorov v Aktualitách. Niektorí sa aj hnevali, že sa článok iba odďaľuje. Bárdy čelil obvineniu, že sa ho snaží stopnúť. Dôvodom predlžovania bol anglický preklad. Tlak médií, verejnosti aj vlastných kolegov bol enormný. Jánov nedokončený článok sa napokon stal najčítanejším v histórii Slovenska.

„Odvtedy som sa zmenil. Spomalil som. Začal som používať Jánove nástroje. Robím si poznámky, zdieľam dokumenty s ostatnými kolegami. Som oveľa organizovanejší ako predtým. Niekedy som si neviedol ani kalendár. Zvykol som tlačiť na rýchle vydávanie článkov, ale teraz chcem aby moja redakcia stavala články od základov – od tvrdých dát,“ opisuje Bárdy zmenu v práci šéfredaktora. Tragédia zmenila každého člena redakcie. „Moja redakcia dospela. V minulosti som musel nútiť ľudí, aby pracovali aj na témach, ktoré im neboli blízke. Teraz mám redakciu pätnástich investigatívnych novinárov, ktorí sa dobrovoľne hrabú v zmluvách a registroch,“ vysvetľuje šéfredaktor zmeny v pracovnom nasadení.

Peter Bárdy si myslí, že Jánova vražda ukázala, že žurnalistika je na strane verejnosti. Mnohí z ľudí, ktorí prichádzajú na námestia, ešte nežili v Novembri 1989. Verí, že toxická sieť prepojení medzi políciou, prokurátormi a sudcami môže byť konečne roztrhnutá. Spoločnosť sa potrebuje ešte raz nadýchnuť a dokončiť poslednú časť Nežnej revolúcie.

Tisícky slušných Slovákov

Peter Nagy, jeden z organizátorov protestu Za slušné Slovensko, sa rozhodol aktívne angažovať už vo chvíli, keď sa dozvedel o Jánovej vražde. Bol šokovaný. Zároveň chcel na plné ústa povedať, že toto nie je krajina, v ktorej chce žiť a v ktorej je vražda novinára bežnou praxou. Na začiatku on a jeho pár kolegov vytvorili udalosť na Facebooku – spomienkový pochod za Jána a Martinu. Okamžite sa k nej pridávali tisícky ľudí bez ohľadu na to, či Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovu poznali. Nagy očakával, že maximálne sa piety zúčastní 10 000 ľudí. Bol by to obdobný počet ako počas protikorupčných protestov Gorila v roku 2012. Nakoniec prišlo iba na pietny pochod v Bratislave dvakrát viac ľudí. Pochody sa uskutočnili vo viac ako tridsiatich mestách na Slovensku. Hlavnou myšlienkou bolo uctenie si pamiatky mladého páru a pripomenutie spoločnosti, že sa o svojich novinárov musí starať. Na hlavnom banneri v úvode sprievodu bolo napísané: „útok na novinárov, útok na nás všetkých.“

Na začiatku si piati organizátori mysleli, že ich rola sa skončila záverečným potleskom na pietnom pochode. Následne však začali pozorovať mediálne vystúpenia politikov a zmenili svoj názor:

„Toto nemôžeme dovoliť. Toto nie je krajina, v ktorej chceme žiť. A zrazu sme stáli pre realitou. Ak s tým nespravíme niečo my, tak kto? A povedali sme si, že túto zodpovednosť zoberieme na seba.”

Pre Petra Nagya to bol najťažší týždeň v jeho živote. Politici videli, že na námestiach sa formuje neopísateľná sila a chceli zdiskreditovať mladých organizátorov. Obviňovali ich, že sú platení západnou propagandou a snažia sa zničiť vládnucu stranu. Násobne sa pokúšali spochybniť ich názor a odhodlanie.

Noc pred prvým politickým protestom Nagy vôbec nespal. Cítil veľkú zodpovednosť za pokojný priebeh protestu. Organizátori dostávali z rôznych zdrojov informácie o hroziacom násilí.

„Veľmi som sa bál. Ale nemohli sme zastaviť, bolo to príliš dôležité. Keď sme rozpustili zhromaždenie, opadol zo mňa veľký stres. Nič zlé sa nestalo. V ten deň som pochopil, čo je to odvaha. Odvaha pre mňa neznamená nepociťovať strach, ale ísť napriek nemu,” spomína Peter Nagy na prvý politický protest, ktorý prekonal rekord 50 000 ľudí iba na námestí v Bratislave.

Ľudia počas protestu v Bratislave

Celkový počet protestujúcich sa odhadol na 100 000 vo viac ako tridsiatich mestách. Hlavnou požiadavkou organizátorov bolo nezávislé vyšetrenie vraždy Jána a Martiny s medzinárodným zastúpením. Ani organizátori, ani ľudia na námestiach sa nevzdali. Ich počet prekonal aj zhromaždenie počas Nežnej revolúcie. Od druhého marca protesty pokračujú každý týždeň takmer dva mesiace. Niekoľko vysoko postavených politikov rezignovalo, vrátane bývalého premiéra Roberta Fica, najdlhšie pôsobiaceho ministra vnútra Roberta Kaliňáka, či nového ministra vnútra Tomáša Druckera, ktorý rezignoval po dvoch týždňoch od zvolenia.

Manželia – organizátori, Peter a Katarína, často diskutovali o zmysle novembra ’89. Ak by žili v tom čase, určite by chceli byť medzi tými, ktorí vyšli do ulíc. Teraz sú šťastní, že mali možnosť svoj občiansky záujem naplniť. Zdôrazňujú, že je veľmi dôležité byť angažovanými občanmi. Nagy vidí aj zmenu v slovenskej spoločnosti.

„Ľudia boli veľmi frustrovaní a apatickí. Teraz sú omnoho citlivejší na politiku. To, že Slováci, od ktorých to nikto nečaká, vyjdú na námestia a že im bude záležať na tom, čo sa okolo nich deje, je pre mňa absolútne výnimočné. Myslím, že nastavujeme veľmi silný príklad do budúcna. Keď sa postavíme za to, čo chceme, politici musia reagovať. Zároveň ukazujeme, že sa to dá robiť veľmi slušne a pokojne,” vysvetľuje 27-ročný muž, spoluorganizátor najúspešnejšieho protestu v histórii Slovenska.

Jeho odkaz stále žije

Simona Hahnová nikdy nepoznala Jána Kuciaka osobne. Keď sa dozvedela o vražde, začala sa triasť a plakať. Nevedela vysvetliť prečo. Možno preto, že aj ona je študentkou masmediálnej komunikácie a raz z nej bude novinárka. Alebo preto, že nečakala, že novinár môže byť zavraždený v demokratickej krajine.

Každú prednášku na univerzite začali diskusiou o tejto téme. Študenti reagovali na udalosť veľmi citlivo a preberali ju z rôznych pohľadov. Na kreatívnej tvorbe profesorka študentom navrhla, aby aj oni – ako študenti masmediálnej komunikácie – vyjadrili svoj názor.

Na Fakulte masmédií Paneurópskej univerzity, ich alma mater, majú k dispozícii otvorenú galériu. Pätnásť študentov sa rozhodlo vytlačiť všetkých 138 článkov Jána Kuciaka a vystaviť ich. Projekt získal silnú podporu aj u vedenia školy, ktoré priestory ponúklo na neobmedzenú dobu. Výstava je rozdelená do dvoch častí a okrem 500 strán Jánovej práce, sú v galérii k nahliadnutiu aj fotky študentov z protestov.

Hlavnou myšlienkou bolo vyjadrenie spomienky na zavraždený pár. Študenti sa môžu kedykoľvek medzi prednáškami zastaviť a prečítať si texty. Spätná väzba verejnosti bola veľmi pozitívna, ale predsa sa nestretla so stopercentným pochopením. Simona Hahnová dostala správu, v ktorej ju muž obviňuje z plytvania papiera a odporúča jej radšej darovať krv. Na túto správu nereagovala. Svoj čin neľutuje. Päťsto stránok papiera je veľa, ale ak by si mala vybrať, bez zaváhania výstavu zorganizuje.

Vstupná brána VŠMÚ

Vražda zmenila aj jej názor na politiku: „Nikdy som nevenovala veľa pozornosti politike. Bola som unavená zo všetkých lží a korupcie. Všetko bolo rovnaké. Po vražde sa niečo stalo. Môj názor sa úplne zmenil. Musíme sa zaujímať viac o to, čo sa deje v našej krajine, keď tu chceme žiť.“

Priznáva, že bola úprimne prekvapená účasťou na protestoch. Keď stála v ohromnom dave na námestí  a počula od organizátorov správu o väčšej účastí ako v novembri 1989, postavili sa jej chlpy na rukách. Necítila žiadny hnev alebo strach. Najdominantnejšie emócie gigantického davu boli pokoj a pokora. Napriek bremenu nad šesťdesiat tisícimi hlavami zazneli vulgárnosti iba v ojedinelých prípadoch. Ľudia boli zopätí mierom a slušnosťou.

Za najväčšiu zmenu v spoločnosti vidí jej prebudenie.

 „Dokážem tvrdiť, že sa o Jánovi s niekým rozprávam každý deň. Napríklad s mojimi kamarátmi vedieme uvoľnenú debatu a niekto spomenie Jánovu vraždu. Nepamätám si žiadnu inú udalosť, ktorá by rezonovala viac. Na druhej strane, je veľmi smutné, že to muselo zájsť až tak ďaleko. Verím, že ak bude táto tragédia umlčaná politikmi, aspoň medzi nami – bežnými ľuďmi – jeho odkaz prežije. Je dôležité nebyť ticho a rozprávať sa o tom.“

Sila dvoch tvárí

Klopem na dvere farnosti na východe Slovenska. Dedinka má menej než 200 obyvateľov, väčšina z nich sú veriaci. Hneď ako kňaz Pavol Zaťko uvidí môj odznak, ukáže mi svoju bundu s pokorným úsmevom: „Pozri, ja mám rovnaký.“ Jeho dom mi pripomína dom mojej prastarej mamy. Stará piecka na drevo a základné vybavenie je len zopár viditeľných znakov jeho skromného života.

V to ráno, keď sa dozvedel o Jánovej vražde, čakal na vyšetrenie u doktora. Ako sám hovorí, mal šťastie v nešťastí. Kvôli chorobe ležal v posteli a mohol sledovať všetky médiá. O Jánovi Kuciakovi predtým nikdy nepočul. Predstavil si ho ako 60-ročného novinára a zrazu sa pred jeho očami objavila fotka mladého páru, ktorá ho šokovala.

Fotografie mladého páru

 

Rovnakú fotku o pár dní neskôr vytlačil a vytvoril v kaplnke pred farským kostolom pietne miesto. Ponúkol ľuďom možnosť, aby prišli zapáliť sviečku a porozmýšľať o tom, čo sa stalo. Kaplnka bola otvorená počas prvého víkendu po vražde súbežne s pietnymi pochodmi v slovenských mestách.

Napriek jeho nepriaznivému zdravotnému stavu a teplote sa rozhodol zúčastniť pietneho pochodu v najbližšom meste. Nebol sám. Ako kňaz zodpovedný za prípravu birmovancov ponúkol svojim zverencom možnosť pridať sa k nemu. Sprevádzali ho dve štrnásťročné dievčatá. Po ceste domov z protestu štebotali v aute, aké to bolo krásne a obohacujúce.

Tesne pred začiatkom pietneho pochodu bolo na námestí len zopár desiatok ľudí. Pýtal sa sám seba, kde je zvyšok? Jeho obavy však boli neopodstatnené. Keď odbila ôsma hodina, ľudia sa doslova vyvalili zo všetkých ciest vedúcich na hlavné námestie. Videl desiatky tvárí, ktoré odzrkadľovali tú istú emóciu. Emóciu tragédie, pamiatku na dvoch mladých, nevinných ľudí, ktorí zaplatili tú najvyššiu cenu za boj za slobodu.

Pavol Zaťko sa na protestoch nezúčastnil ako kňaz, ale ako občan. Na celú situáciu sa pozerá z ľudského hľadiska. Počas celého nášho rozhovoru držal fotku Jána a Martiny, ktorá bola vystavená v kaplnke.

„Jedného dňa, keď budem odchádzať z toho domu, ostatné fotky ostanú tu. Ale fotka týchto mladých ľudí…oni pôjdu so mnou,“ vysvetľuje dotknutý kňaz.

Texty, na ktorých sme s Jánom pracovali, môžete nájsť tu:

Napište nám váš názor

Váš email nebude zveřejněný